|
|
     
|
 Poézia
Okrem hudby píšem aj poéziu, tu nájdete niekoľko mojich výtvorov, sú staršieho dáta.
Myšlienka slaboduchosti nivočiaca silu esencie. Zákernosťou slepej konvencie silná vo svojej jednoduchosti. Rendezvous vo večnosti, život ako špinavá čakáreň, ako prechodná nocľaháreň, utrpenie bez zlosti. Ovce vedené na jatky pokorne, tušiac koniec, kráčajú, kamsi na Golgotu sa dívajú, tešiac sa, že život je taký krátky. Pastier ako zákerný vrah pobáda ich psami k väčšej pokore: "Na bitúnku bude lepšie - tam, hore!" Stádo už nemá iných snáh... Na poblúdenej ovci si často vlk vraj pochutí: "Hlávku ti vlčisko ľahko pomúti! Ovečka, zostaň ty radšej v kotci!" (Ne)vedomá oslava Zubatej! - potláčaná prirodzenosť - slepá nádej v prozreteľnosť (Je v zániku vôbec nádej?) Labyrint bolesti oživuje blúdiaca zúfalá duša. Nájsť východ márne skúša, nik je nepovie: "Tu je!" Čas už nie je dôležitý, veď v pekle neplynie. Ten temný sudca nikdy nezhynie. Bude ním človek niekedy sýty? V stokách pamäti sveta ako potkany eóny pekiel plávajú - v ich labyrintoch duše márne volajú, osud ako zúrivý démon lieta. V odpornom bahne ľudskosti - myšlienky ako topiace sa deti, ako smolou polievané kvety, ako hyenám pohodené kosti... Apokalyptická masová poprava, hekatomba ideí v mene ničoty. Špinavý smrdutý kanál - symbol čistoty - konečná spravodlivá náprava! Nekonečná hnusná riava páchnuca mŕtvolným rozkladom stáva sa novým základom - oko sa k novému vládcovi strháva. Cisár chorobnej demencie si chystá svoju korunu a žezlo. Nebude dobro - nebude zlo - čo to je? Ani on sám nevie... Večná vláda temnoty? Vraj koniec sveta? Odpoveďou je len jedna veta: "Nekonečnosť samoty." Kúpil si lístok jednosmerný, na stanici tichej a prázdnej. Opustený vo chvíli zradnej, Zostal už len Jednej verný. Koľkokrát už padol v prach? Koľkokrát plakal bezradne? Koľkokrát bol na svojom dne? Koľkokrát ním lomcoval strach? Tak teda sadol na prvý vlak a odcestoval za Ňou. Krv sa šíri napustenou vaňou, ako karmínový povlak. Depresia zahalená v tichu zarezáva sklo do kostí svojich smutných hostí... Hostina má zvláštnu príchuť... Ona núti ich piť vlastnú krv a požierať vlastné telo. Na ich utrpení zabáva sa skvelo hostiteľka, taká bezbranná prv... Sedia v jednej komnate, no nemajú oči ani uši, len sem-tam ktosi tuší, že nie je celkom osamote... Do sŕdc im leje kyselinu, železnými obručami láme rebrá. Hostia však len ďalej sedia, každý svoj chod ticho príjmu. Lákavý je revolvera ligot, nik o výšku banku nedbá... Nejeden hosť takto prehrá s hostiteľkou svoj vlastný život... Vo svite luny sa prechádza po hlavách zosnulých kráča, a zem slzami svojimi zmáča tam, kde slnko nevychádza. Na dne Priepasti býva v domci z kostí samovrahov, je sama Kráľovnou Padlou, svoje sny tam sníva. Stará sa o svoj nočný svet, pestuje svoj jedovatý záhon. Že vraj každý blázon prijal od nej temný kvet... Stále čaká v Záhone, kedy ďalší načiahne svoju ruku po tmavej ruži v puku, a dušu dá šialenej mamome... Posledná milenka Prišla v noci zahalená v rúchu z ľudskej kože. Namiesto nechtov ligotali sa nože. Padol pred ňou na kolená. Prišla posledná milenka dať mu krvavý bozk na tvár bledú ako vosk. Nežná ako myšlienka. Mesiac sa usmial na chvíľu, keď mrazivá vášeň sa vrezala do milenkinho vazala a vyrvala mu silu. A on potom zostal chladný. Ona sa už k nemu nevráti. čakajú na ňu iní kamaráti... Túžbou po nej hladní... Nenažratá sviňa Odporná nenažratá sviňa sa blíži k plnému válovu. Pomyje prepĺňajú nádobu, z pysku jej odkvapla slina. Gazda je veľmi štedrý, všetko dáva len tej svini. Ona mu iba na dvor špiní svinstvom nijako nešetrí... Však gazdovi žrádlo dochádza a sviňa to inštinktívne vycíti, že jej bachor dlho nebude sýty, za iným gazdom odchádza. O mláďatku a zmiji Zákerné zlo za lásku prezlečené sa milo usmieva na mláďatko. Hojdajúc ho v náručí spieva mu sladko nápevy krásne vernosťou ovenčené. Mláďa tíško spokojne pradie, v naivnej viere naslúcha rýmu. Jeho zmysly každú lož ako pravdu príjmu... Nevie, že to náručie je hadie. Ale zmija má už ražeň nachystanú a v tlame zbiehajú sa jej sliny. O chvíľu užije si riadnej psiny, keď z mláďatka urobí mršinu ohlodanú. Obeť sa prebúdza zo sladkého sna, to chladný kov preráža útroby, tvár plnú bolesti oživuje oheň pahreby a mláďa pije kalich hrôzy nemajúci dna. Toto bol príbeh o mláďatku a zmiji. Koľkí z nás ho prežili a prežijú? A koľkí preň už pod zemou hnijú? Alebo sme všetci zmije, moji milí? 
|